Príhovor dp. Jána Košiara:

 Na počiatku bolo slovo

Monsieur curé, vážený pán veľvyslanec, milý pán riaditeľ Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí, milý otec monsignor, pán farár Imrich, milí bratia a sestry! Ďakujem za pozvanie, že Vás môžem pozdraviť v tento vzácny deň posviacky obrazu sv. Cyrila a Metoda, tu v kaplnke parížskeho chrámu Ste. M. Madeleine.

Misia svätých bratov Konštantína a Metoda na naše územie, ktorá začala v roku 863 pozvaním Rastislava, je nám všeobecne dosť známa. Existujú o tom mnohé knihy, štúdie a články, publikované aj v minulom roku 2013, keď sme slávili 1150. výročie príchodu solúnskych bratov na územie dnešnej Slovenskej republiky a Moravy.

Apoštol národov, svätý Pavol, ktorý je okrem svojich listov aj autorom prvej správy o vzkriesení Pána Ježiša Krista (1 Kor 15, 3-8), sa na svojich cestách zastavil aj v Troade, na brehu prielivu, ktorý oddeľuje Áziu od Európy. Tam mal sen, kde ho jeden Macedónčan volal do Macedónska: „»Prejdi do Macedónska a pomôž nám!« Hneď, ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá, zaniesť tam Dobrú zvesť.“ (Sk 16, 9-10.) Môžeme smelo povedať, že aj misia solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda smerovaná do Európy, bola inšpirovaná práve svätým apoštolom Pavlom.

Prešlo viac ako osem storočí, keď sa na scéne svetových dejín zjavili Konštantín a jeho brat Metod. Ich dielo je neoddeliteľnou súčasťou histórie polovice IX. storočia v zložitých vzťahoch medzi dvoma tradičnými centrami kresťanstva – Rímom a Konštantíno­polom. To, čo vykonali solúnski bratia, zmenilo život národov prakticky vo všetkých krajinách Európy. Aj preto ich sv. pápež Ján Pavol II. vyhlásil 30. decembra 1980 za spolupatrónov starého kontinentu. Keď potom o rok 8. novembra 1981 navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, o sv. Cyrilovi a Metodovi povedal: „Keď myslíme na dielo solúnskych bratov, musíme sa pozastaviť nad tým, čo ono značilo pre spoločenský a občiansky život. Okruh ich pôsobnosti sa totiž neobmedzoval iba na výlučne náboženské pole, ale z viery z Boha vyvádzali účinné dôsledky pre každodenný život jednotlivca, rodín a celej spoločnosti, aby každý úsek, každý krok života vyvieral z Boha a k Bohu smeroval. Takto kládli základy novej spoločnosti, novej spravodlivosti a pokoja. Nebáli sa za tieto zásady bojovať a trpieť.“

Svätí bratia Cyril a Metod boli príkladní misionári. Iste nie náhodou poslední traja pápeži 20. storočia týmto dvom svätcom venovali dokumenty osobitného významu. Sú to tri apoštolské listy: Magnifici eventus svätého Jána XXIII. z roku 1963, Antiqua nobilitas Pavla VI. z roku 1969, Egregiae virtutis svätého Jána Pavla II. v roku 1980 a jeho encyklika Slavorum apoštoli, ktorú napísal v roku 1985. V roku 1980 boli títo svätí bratia vyhlásení spolu so svätým Benediktom za spolupatrónov Európy.

Obaja solúnski bratia – budúci apoštoli Slovanov – boli osobnosťami, v ktorých dýchala klasická byzantská kresťanská kultúra. Predovšetkým sv. Cyril, nazývaný aj „Filozof“, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako: „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ (ŽK IV).

Ak dnes laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a nábožen­stvom na jednej strane a rozumom, či vedou, na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, sv. Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku. Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu, po slovensky bezbožníctva, nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Preto je paradoxné, že sa dnes neraz chce popierať dôležitosť prostriedku, skrze ktorý sa nám zachovala táto kultúra, ktorá tak bola vložená do kolísky rodiacej sa modernej Európy, ako ju poznáme dnes.

Dnes zbierame plody rozhodnutia politikov Európskej únie, že v Ústave EÚ nie je spomenutý Boh ani kresťanstvo. A preto vidíme, že to všetko stojí na hlinených nohách. Ako Babylonská veža. A už naši otcovia vedeli, že bez Božieho Požehnania, márne naše namáhania.

Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré prenieslo najpozitívnejšie prvky duchov­né­ho dedičstva antiky do moderného európskeho sveta a z grécko-rímskeho stredo­mor­ského prostredia ho transplantovalo do celého geopolitického priestoru, ktorý dnes nazývame Európou. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si vybral latinský jazyk, aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté písmo a liturgické formuláre mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedče­ného poriadku, ako nebezpečný vynález s nepredví­dateľnými dôsledkami.

Misia svätých bratov Konštantína a Metoda je nám všeobecne dosť známa. Ako ju ale žijeme dnes každý deň? Ako sa hlásime k ich odkazu? Nie sú to iba prázdne frázy? Tu v Paríži určite nie a aj som rád, že som pri tom, keď tu posvätíme ich obraz od nášho umelca majstra Juraja Oravca. Slovenská republika vo svojej Ústave hovorí o cyrilo-metodskej tradícii ako o dedičstve, ktoré musí byť zachované pre všetky budúce generácie. Ak táto cyrilo­me­tod­ská tradícia v Ústave SR nemá byť iba prázdnu frázou, tak si musíme uvedomiť, že tu ide o kresťanstvo ako také: že je to vlastne uznanie Boha za Stvoriteľa, Ježiša Krista za Božieho Syna, a Ducha Svätého, ktorý, ako sa modlíme v Kréde, vychádza z Otca i Syna, za tú silu, ktorá nám umožní hlásiť sa k nášmu presvedčeniu vždy a všade. Aj keď naše okolie spieva Hossana, aj keď kričí Ukrižuj. Lebo Boh bude mať posledné slovo.

Novodobé pohanstvo sa dnes šíri oveľa záludnejšie, ba takmer nepozorovateľne, ako vážne nebezpečenstvo prostredníctvom silnej propagandy a tlaku na človeka, že hriech a zlo vlastne neexistuje. Koľko úsilia sa dnes vynakladá v rozličných masmédiách, novinách i televízii, aby človeka presvedčili, že staré dobré zásady vyjadrené v Desatoro sú smiešne a nemoderné! A Desatoro, okrem toho, že je zapísané v každom ľudskom srdci, pochádza na písme zo Starého zákona! To nevymysleli vo Vatikáne! Skutky, ktorých sa v minulosti ľudia báli, alebo ich aspoň pokladali za nesprávne a hriešne, sa dnes definujú ako prejav slobody a suverenity človeka. Tento morálny relativizmus, bezbrehá tolerancia i extrémna politická korektnosť, ktorá povyšuje zlo na roveň zákona a zakazuje zlo označiť ako zlo, toto je, drahí bratia a sestry, toto je pohanstvo našich čias.

Dnes sa s nami nikto nebude hádať, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, dnes už nikto seriózny nepochybuje. Poprieť jeho existenciu v čase by znamenalo poprieť aj Aristotela a Platóna, či Homéra a mnohých ďalších ľudí z antiky. Celý svet predsa počíta roky pred Kristom a po Kristovi, kedysi sme hovorili „nášho letopočtu“ a „pred našim letopočtom“, lebo sme sa báli priznať, že príchodom Krista, jeho pôsobením, smrťou na kríži, ale hlavne zmŕtvych­vstaním, sa totálne zmenil beh sveta. Problém a otázka kresťanskej viery však nie je v tom, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, alebo nie, ale či ho my v našom živote uznávame za Božieho Syna a Spasiteľa!

Svätí Cyril a Metod! Vám ďakujeme za to, že ste nás naučili modliť sa v našom jazyku: Vzhliadni, Pane, milosťou svojou na naše kráľovstvo. A nevydaj, čo je naše cudzím. A neoddaj nás v korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý kraľuje s Otcom i Svätým Duchom. Ani dnes v 21. storočí! Prosíme aj tu a teraz, o váš príhovor, aby sme sa v našej vlasti nestali korisťou národov, či zvykov pohanských. Svätí Cyril a Metod orodujte za nás!

Obraz svätého Cyrila a svätého Metoda sme si tu dali nielen preto, aby sme spomínali na minulosť, slávnu i bolestnú, ale aj preto, aby sme si uvedomili našu zodpovednosť za budúcnosť, za budúcnosť Európy, lebo misia svätých Cyrila a Metoda nie je skončená. Ohlasovanie evanjelia je povinnosťou všetkých, za všetkých čias a vo všetkých krajinách, i nás Slovákov v Paríži a Francúzsku. Slováci žijú okrem svojej vlasti, medzi Dunajom a Tatrami, ako sa zvykne hovoriť, na všetkých kontinentoch. Aj tu, vo Francúzsku, kde už v roku 1953, pred 61 rokmi, vznikla Slovenská katolícka misia. Naši otcovia všade vo svete propagovali Slovensko a boli zástancami jeho samostatného života ako štátneho útvaru. Udržiavali duchovné cyrilo-metodské korene slovenského národa, zakladali spolky, školy, ústavy, vydávali noviny a časopisy a kde to podmienky a možnosti dovoľovali, zakladali aj misie. Nezabúdali na duchovné dedičstvo otcov, ktoré si doniesli z domova.

Najstaršie zmienky o slovenskej emigrácii vo Francúzsku sú z rokov 1921 – 1922, pričom hlavné centrá Slovákov boli v okolí Paríža, kde je tomu tak aj dnes. Po komunistickom februárovom prevrate v roku 1948 sa v Paríži dočasne usadili kňazi Štefan Buc, Jozef Dragoš-Alžbetínčan, František Izakovič, Fridrich Osuský a Jozef Vavrovič, ktorí opustili Slovensko, hoci ich prvoradým cieľom bolo štúdium a len popri ňom sa venovali starostlivosti o krajanov. Ale to bol spôsob, ktorým sa sformovala neoficiálna slovenská katolícka misia. Slovenská katolícka misia v Paríži, ako viete, oficiálne vznikla v roku 1953. Iniciatíva prišla z Ríma, kde prišli už po roku 1945 zo Slovenska viacerí kňazi a študenti teológie. Na ich čele stál Mons. Anton Botek, ktorého som mal možnosť osobne poznať. Doma v Bratislave pôsobil ako riaditeľ Ústrednej katolíckej kancelárie. On viedol vo Vatikáne rokovania na Štátnom sekretariáte a zároveň aj súčasne vo Francúzsku. Mal som tú česť osobne ho poznať. Okrem tejto práce, organizácie misií, vydávania Hlasov z Ríma, Mons. Botek preložil celé Sväté písmo Jeruzalemskú Bibliu (tento preklad pochádza z roku 1954 práve z Francúzska), ktoré vyšlo síce až po jeho smrti, ale vďaka nemu máme tento jedinečný preklad aj my Slováci, čo nás zaraďuje medzi kultúrne národy sveta. A druhým takýmto hýbateľom bol v tých rokoch Mons. Štefan Nahálka, rodák z Liptovskej Tepličky, ktorý tiež ušiel do Ríma.

Na základe apoštolskej konštitúcie Exsul Familia Nazarethana z roku 1952 sa začali zriaďovať misie pre emigrantov podľa etnickej zásady, a nie podľa aktuálneho štátneho zriadenia a preto aj Slováci mali právo na vlastnú misiu. Prvým slovenským misionárom sa stal Július Gašparík, ktorý v roku 1953 dokončil štúdiá v Ríme a prišiel do Paríža. Druhým misionárom tu v Paríži bol František Reves a ako tretí k nim pribudol Dominik Hrušovský, ktorý sa neskôr stal rektorom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríma, biskupom pre Slovákov v zahraničí, svätiacim biskupom v Bratislavsko-Trnavskej arcidiecéze a apoštolským nunciom v Bieloruskej republike. Žije pod Hradom v Nitre a nedávno som ho navštívil. Všetkých Vás srdečne pozdravuje. Dovolím si aj ja odovzdať jemu vaše pozdravy, lebo práve dnes, 1. júna, má 88 rokov. Ja som ho spoznal v Ríme. Poznal som aj Júliusa Gašparíka i Františka Revesa, ale tí už sú dávnejšie na večnosti. Aj pátra Jozefa Kováča, jezuitu, ktorý dožil v Trnave, aj Vojtecha Zemana, s ktorým som bol naposledy v utorok na pohrebe známeho jezuitu, ktorý tiež žil veľa rokov v zahraničí, v Taliansku, Rakúsku a v Nemecku, v utorok 27. mája sme ho pochovali – iste ste ho viacerí poznali – páter Šebastián Labo, SJ. A od roku 2000 je tu môj priateľ, Mons. Imrich Tóth.

Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré tu k Vám zavítali, patril aj slovenský biskup Andrej Grutka, pôsobiaci v USA. V roku 1963 sa zúčastnil na cyrilo-metodských slávnostiach v Paríži a vtedy v kázni povedal: „Nič na svete nie je bez príčiny. Aj to, že slovenský národ jestvuje a že sa udržal cez najväčšie ťažkosti až dodnes, nie je bez príčiny. Dejiny nás učia, že pred 1100 rokmi Božia prozreteľnosť vyvolila si slovenský národ k veľkej úlohe – k pokresťančeniu Slovanov, ktoré sa začalo z územia obývaného Slovákmi… Tým sa však úloha slovenského národa neskončila. Tak ako úloha človeka sa končí iba jeho smrťou, aj úloha národa sa končí len jeho zánikom. Slovenský národ však žije a je si vedomý svojej etnickej zvláštnosti medzi ostatnými národmi.“

Slovenská katolícka misia vo Francúzsku aktívne prispieva na rozvíjaní cyrilometodskej tradície, cyrilometodský kult je spoločným duchovným znakom Slovákov vo vlasti i v zahraničí a preberá ho jedna generácia od druhej. Nuž, drahí bratia a sestry, milí krajania, nech toto dedičstvo nám pripomína aj tento obraz, ktorý dnes slávnostne posvätíme a ktorý bude zdobiť našu kaplnku tu v Chráme Ste. M. Madeleine v Paríži.

Radikálna odluka štátu od Cirkvi, aká je tu vo Francúzsku, nie je nikde v Európskej únii. To znamená konkrétne, že Cirkev žije výlučne z milodarov veriacich, a teda aj všetky aktivity, vrátane priestorov, si musia veriaci zaplatiť sami. Tak je to aj v Bielorusku, ktoré nie je v EÚ, a kde ja som mal možnosť pracovať sedem rokov. Ale prežijeme, lebo Ježiš Kristus prežil, a on je s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Tí, čo ho na Veľký piatok zabili, mysleli si, že budú mať od neho pokoj. A mýlili sa. Ježiš Kristus je tu s nami aj dnes a pozýva nás o tom vydávať svedectvo. Aj tu, v Paríži, pod ochranou sv. Cyrila a Metoda.